Prešiel Cestu hrdinov SNP za 19 dní: byť turistom vo vlastnej krajine je obrovský zážitok
Turistika na Slovensku sa stáva z roka na rok populárnejšou a veľa odhodlaných dobrodruhov sa púšťa do tej najdlhšej a najnáročnejšej trasy, ktorú v našej krajine môžete prejsť. Cesta hrdinov SNP je trasa dlhá 770 kilometrov, vedúca od Dukly po Devín, prípadne naopak. Vyspovedali sme preto nášho kolegu Rolanda, ktorý ju absolvoval a inšpirovala ho natoľko, že sa o tomto intenzívnom zážitku rozhodol napísať knihu a natočiť dokument.
Na začiatok nám prezraď niečo o sebe a čo to vlastne tá Cesta Hrdinov SNP je?
Cesta hrdinov SNP je najdlhšia a najnáročnejšia turistická trasa na Slovensku. Vedie naprieč celou krajinou a logicky spája väčšinu významných oblastí, ktoré zohrali nejakú rolu pri oslobodzovaní krajiny od fašistov počas druhej svetovej vojny. Turistická trasa meria približne 770 kilometrov a turista, ktorý ju zdolá, nastúpa vyše 31-tisíc výškových metrov. Prejsť celú trasu na jeden záťah väčšinou trvá 23 až 30 dní.
Je to výzva aj pre skúsených turistov, pretože nie je bežné, aby človek prechádzal také vzdialenosti a toľko dní po sebe. Ja milujem turistiku a svoj prvý hike som absolvoval už v štyroch rokoch. Doposiaľ som pochodil väčšinu komerčne známych kopcov na Slovensku a mylne som si myslel, že našu krajinu dôverne poznám. Cesta hrdinov SNP to však zmenila. Vďaka tomuto intenzívnemu zážitku som začal Slovensko vnímať úplne inak. Odporúčam to každému. Byť turistom vo vlastnej krajine je obrovský zážitok.
Ako si sa o tejto ceste dozvedel, čo bolo pre teba motiváciou a kedy padlo to rozhodnutie, že ju chceš absolvovať?
O trase som sa dozvedel z videí na YouTube ešte pred niekoľkými rokmi, no nikdy som sa nepovažoval za človeka, ktorý by esenpéčku chcel prejsť. Skôr som fanúšikom vysokých hôr, hrebeňoviek a kratších túr. Počas pandémie som sa však nudil a s jedným známym sme okúsili niekoľkodňový prechod časti esenpéčky neďaleko Bratislavy, v Malých Karpatoch. Natoľko sa mi to zapáčilo, že som začal uvažovať o tom, že to skúsim prejsť celé aspoň po častiach.
Čím viac som si o ceste zisťoval, tým viac ma to fascinovalo a napokon som sa nechcel uspokojiť len s tým, že to absolvujem po častiach. Preto som si naplánoval súvislý prechod celej trasy, ktorý mal trvať 18 dní. To sa mi nakoniec takmer podarilo. Cestu som z Dukly na Devín prešiel za 18 dní a 18 hodín, teda takmer 19 dní 🙂
Mal si predtým s niečim podobným skúsenosti z minulosti?
Nemal. Cesta hrdinov SNP je doposiaľ môj najväčší turistický počin. Predtým som prešiel hrebeň Malej a Veľkej Fatry, absolvoval som tiež Štefánikovu a Tatranskú magistrálu, no viac ako 3 či 4 dni som nikdy predtým nepochodoval.
Ako prebieha príprava na takúto náročnú cestu ? Predsalen 770km trasa a tie obrovské kilometre nastúpané smerom hore musia potrápiť aj veľmi zdatného športovca.
V tomto ohľade môžem povedať, že sú dva typy ľudí, ktorí chodia na Cestu hrdinov SNP. Jedni majú dopodrobna naštudovanú cestu, sú kvalitne fyzicky pripravení a majú špičkové vybavenie. Druhá skupina ľudí nerieši takmer nič, len vybavenie (niekedy ani to nie) a vyberú sa na cestu len tak. Oba spôsoby majú svoje čaro.
Ja mám doma manželku a dve deti, takže som si potreboval celú cestu starostlivo naplánovať. Aby to trvalo čo najkratšie, ale aby som si to zároveň aj užil. Fyzická príprava trvala približne šesť mesiacov a obsahovala množstvo peších túr v okolí Bratislavy, ale aj bežné chodenie do práce pešo s naloženým batohom na chrbte. Trasu som si taktiež podrobne naštudoval.
Chcel som mať skrátka istotu, že budem dostatočne pripravený na terén a že minimalizujem všetky riziká. Väčšina ľudí nedokončí cestu kvôli nesprávnej obuvi, problémom s otlakmi, prípadne kvôli starým zraneniam, ktoré sa na takýchto dlhých prechodoch stihnú vrátiť. Ak človek trénuje dlhé prechody už predtým, dokáže odhaliť niektoré problémy a pripraviť sa na ne.
Vybral si sa na túto túru sám? Prípadne pridal sa k tebe niekto po ceste?
Na cestu som sa vybral úplne sám, ale s vidinou, že na takmer každú etapu budem mať parťáka. Blízkym som totiž o ceste rozprával už niekoľko mesiacov a mnohí z nich sa sa mi ponúkli, že ma prídu sprevádzať. Ako to už býva zvykom, život to zariadil úplne inak. Mnohí z týchto ľudí to napokon zrušili a neprišli, no na esenpéčke človek nemá núdzu stretnúť skvelých ľudí a mne sa to podarilo hneď prvý deň pri oddychu na útulni Čierna hora, čo je približne 30 kilometrov od Dukly. Miro je skvelý parťák a takmer celú cestu sme to ťahali spolu. Na turistiky chodíme aj teraz, po absolvovaní esenpéčky a aj tento rok máme spoločné plány.
Čo všetko si si na túto cestu zbalil do batohu? Tu asi platí čím menej, tým lepšie, že? Možno by si nám mohol prezradiť aj niekoľko tipov pre našich čitateľov, ktorý by chceli podobnú cestu absolvovať.
Presne tak, vybavenie a batoh sú alfou a omegou celej esenpéčky. Od výberu obuvi, cez váhu batoha a oblečenia až po drogériu či lekárničku. Základ sú kvalitné bežecké topánky s protišmykovou podrážkou a membránou proti premokaniu. Pokojne aj dvoje, ja som tie svoje striedal so špeciálnymi ultraľahkými ponožkami s gumenou podrážkou, aby si nohy dokázali oddýchnuť.
Najviac váhy som ušetril na oblečení, pretože som ho okresal na minimum. Merino tričká a oblečenie z ovčej vlny sú zázrak, ktorý funguje. Z oblečenia som mal po dva kusy zo všetkého a bohate to postačilo. Treba myslieť tiež na to, že aj v lete môže byť v nočných hodinách pomerne chladno a prispôsobiť sa tomu. Mal som pre tieto prípady aj zimnú čiapku, buffku, páperku a legíny.
Predstava tejto cesty je priam romantická, jej zdolanie je určite ale veľmi náročné. Ako taká cesta ale vlastne prebieha? Vstaneš hneď ráno a celý deň šlapeš, alebo je každý deň iný? Zažil si niečo zaujímavé, nebezpečné alebo úsmevné?
V tejto jednoduchosti je vlastne čaro diaľkových prechodov. Chodiť, jesť, spať a dokola. Mnohým ľuďom to nič nehovorí, no ja som si vďaka tomu mnohé uvedomil a krásne si „upratal“ myšlienky v hlave. Možno to bude znieť ako klišé, ale odkedy som sa vrátil, pozerám sa na život trochu inak. Podarilo sa mi na takmer tri týždne úplne opustiť digitálny svet v ktorom žijem už roky a musím povedať, že ma prekvapilo, ako rýchlo to na mňa „zafungovalo“.
Človek toho na Ceste hrdinov SNP zažíva mnoho a to úplne každý deň. Povedal by som, že z každého trošku. Za najnebezpečnejšie som považoval zvieratá ako medveď, býk či kliešť, no aj to sa behom môjho prechodu zmenilo a zistil som, že skôr ti ublíži človek, ako tieto milé tvory. Na ľudí som mal síce obrovské šťastie, no pritrafilo sa aj také, že za hranicami s Českou republikou si ma takmer podala partička podgurážených mládencov.
Za najzaujímavejšie určite považujem časti, kde sme takmer celý deň nestretli nikoho, ako napríklad Volovské vrchy, Slovenské rudohorie alebo lesy za Kremnicou. Najmagickejšia časť sú určite Nízke Tatry a útulňa Andrejcová, kde odporúčam stráviť aspoň jednu noc. Najúsmevnejšie boli stretnutia s obyvateľmi východniarskych obcí, ktorí si nás brali k sebe domov a správali sa ku nám ako k členom rodiny 🙂
Mal si chvíle, keď si uvažoval o tom že to vzdáš?
Tieto chvíle prichádzajú pomerne často. Dovolím si povedať, že v niektorých fázach cesty aj niekoľkokrát za deň. Čím je človek ďalej, tým je viac unavení fyzicky, no najmä psychicky. Treba len zabojovať. Osemdesiat percent je hlava, dvadsať nohy. Takže treba si to vyhrať v hlave, zvyšok sa už pridá.
Boli nejaké problémy, s ktorými si sa počas cesty musel vysporiadať?
Väčšina ľudí celú cestu rieši otlaky. Ja som svoj prvý objavil až po dvoch týždňoch, za to bol obrovský a príšerne bolel. Okrem toho sa mi podarilo po zdolaní približne 500 kilometrov kompletne otráviť jedlom. Myslel som, že kvôli tomu preruším alebo ukončím celú cestu, no napokon som sa pozviechal. Mal som tiež obrovské šťastie na počasie a tak som nemusel riešiť premočené veci. To človeka psychicky ničí a spomaľuje.
Čo ti samotná táto cesta Slovenskom dala?
Zistil som, čo všetko sa vo mne skrýva. Plán bol byť čo najviac v horách a v lese a napokon som bol najmä sám so sebou. To mi veľmi veľa dalo. Mal som obrovské množstvo času rozmýšľať nad vecami, na ktoré som nemal roky čas. Naučil som sa veľa aj o prírode, zvieratách, spoznal množstvo skvelých ľudí a videl úžasné miesta.
Uvedomil som si tiež, že ak by sa dalo, išiel by som tú cestu aj dva mesiace. Príchod do cieľa bol pre mňa ťažký a návrat do reality som spracovával veľmi dlho. To najkrajšie sa totiž odohráva tam v lese, a nie niekde v cieli. Tam už je to taký zvláštny smútok, že všetko to pekné končí 🙂 S týmto smútkom sa mi podarilo vysporiadať aj tak, že som o tom všetkom napísal knihu.
Prezraď nám čo to aj o tejto tvojej knihe.
Keď som takto pred rokom plánoval svoj prechod najdlhšou turistickou trasou na Slovensku, netušil som, že o tom raz napíšem knihu. To, čo som zažil však bolo také intenzívne, že som sa rozhodol o to podeliť aj s ostatnými. Je to príbeh o tom, čo všetko môže človek zažiť ako turista vo vlastnej krajine a to aj za predpokladu, že nemá veľa času, no chuť na dobrodružstvo je obrovská. Zároveň taký malý návod na to, ako aj v tejto uponáhľanej dobe vypnúť z digitálneho sveta, ktorý si (aspoň v mojom prípade) ukrajoval veľké množstvo času a pozornosti.
Išiel by si zdolať túto trasu opäť? Prípadne urobil by si niečo inak?
Mám to v pláne. Takže si nekladiem otázku že či, ale kedy. Raz by som to chcel absolvovať aj so ženou, prípadne s deťmi, ale na to si ešte budem musieť pár rokov počkať. Mám tiež v hlave zimný prechod esenpéčkou, ale to treba veľmi starostlivo naplánovať. Ak by som to išiel ešte raz a v letnej sezóne, neurobil by som nič inak. Bolo to epické 🙂
Čo by si poradil ľuďom, možno aj neskúsenejším, ktorí uvažujú o zdolaní Cesty Hrdinov SNP?
Ak čo i len trochu uvažujú o prechode Cesty hrdinov SNP, nech idú. Nemusia to ísť za každú cenu celé, stačí aj po častiach. Určite odporúčam nákup alebo požičanie ľahkého vybavenia. To ušetrí množstvo síl, aj keď na druhej strane, vie to byť aj drahé. Tréning sa tiež určite zíde. Ja som chodil takmer všade pešo a tiež som pravidelne nosieval batoh so záťažou. Niekedy aj doma pri upratovaní. Keby ma tak niekto videl, asi mi povie, že som mimo, no mne to skutočne pomohlo. Svaly a šľachy si zvykli na záťaž a aj vďaka tomu som trasu zdolal rýchlejšie, než býva zvykom.
Plánuješ ešte podobnú túru, možno v inej krajine?
Určite áno. Tento rok by som sa chcel vybrať na niekoľko slovenských magistrál. Ako som totiž zistil, máme ich tu pomerne veľa a takmer všetky majú čo ponúknuť. Zo zahraničia určite plánujem PCT (Pacific Crest Trail), teda Pacifickú hrebeňovku (4280 km), prechod Patagóniou a obrovskou inšpiráciou bol pre mňa aj minuloročný prechod slovenského thru-hikera Matúša Lašana, ktorý so svojou manželkou prešli pešo 6300 kilometrov horami Európy. Toto všetko sú však prechody, ktoré trvajú niekoľko mesiacov, prípadne celý rok a tak si ich pošetrím na dôchodok. Dovtedy určite skúsim GR221 na Malorke, GR20 na Korzike a podobné milé cestičky s výhľadmi na more.
Nám ostáva už len zaželať Rolandovi, a všetkým, ktorí sa na toto jedinečné dobrodrúžstvo vydajú, veľa štastných kilometrov v nohách a pamäť plnú ďalších úžasných zážitkov. A kto vie? Možno sa nabudúce budeme spolu rozprávať aj o zážitkoch z legendárnej Pacifickej hrebeňovky.
Ak by ste boli zvedaví na ďalšie Rolandové fotky a videá z potuliek Slovenskom, či iných cestovatelských dobrodrúžstiev, neváhajte dať odber na jeho Instagram a Youtube.
