Hotel Srdiečko. Južné svahy Nízkych Tatier vás obklopia srdečnosťou
Vysoké Tatry som videla prvýkrát asi pred dvoma rokmi, keď ma tam vzal môj priateľ, aby mi ukázal, čo im my Česi môžeme vlastne závidieť. Samozrejme som to nepovedala nahlas, ale tie štíty mi vtedy vzali dych. Bola to skrátka nádhera. Od tej doby sme tam boli už viackrát a vždy je to paráda. Rok na to sme vyrazili do Nízkych Tatier, ktoré sú síce nižšie ako tie Vysoké, ale na zážitky rovnako bohaté. Vtedy sme sa vybrali na Chopok zo severu a presne pred týždňom sme mali vďaka pobytu v hoteli Srdiečko možnosť si tieto krásne kopce pozrieť aj z južnej strany.
Obsah článku
Nie je poloha ako poloha
K názvu hotela Srdiečko sa nepridáva prídavné meno horský len tak. Hotel leží priamo pri nástupnej stanice lanovky a autom sa už skrátka vyššie nedostanete. V údolí nie je žiadnym nováčikom, strechu nad hlavou svojim návštevníkom poskytuje už od roku 1958. Cestou k nemu budete míňať chatu Trangoška, ktorá je rovnako ako Srdiečko, jedným z dôležitých turistických bodov na južnej strane Nízkych Tatier.
Parádnu polohu hotela sme ocenili hneď dvakrát. Prvýkrát, keď sme sa ráno prebudili a hľadeli sme si so zelenými svahmi z očí do očí, a druhýkrát, keď sme začínali túru, k čomu stačilo skutočne len vyjsť z dverí chaty.
Srdce na správnom mieste
Síce som v úvode písala, že hotel tu už nejakých pár rokov stojí, ale nemusíte sa báť. Nie je to ani schátraná búda a tiež tu neprebehla nejaká nie úplne vydarená modernizácia. Povedala by som, že hotel svojím vonkajším vzhľadom dôstojne zastupuje horskú architektúru a zapadá do okolitej krajiny.
Ako dcéra stolára som bola rada, že nás v izbe privítal drevený nábytok, ktorý sa do prostredia horskej chaty perfektne hodí a vytvára príjemnú atmosféru. Je vidno, že izby sú novo zrekonštruované, drevo ešte stále vonia takou tou nádhernou čerstvotou. Ani názov hotela sa tu nezaprie, pretože motív srdce vás bude prenasledovať takmer na každom kroku. Viac ako srdiečkové ozdoby mi bol ale sympatický skutočne srdečný prístup personálu. Myslím, že za to z časti môže aj okolité prostredie. V horách človek často narazí na láskavých a prívetivých ľudí.
Ráno v lese
Do hotela sme prišli v piatok neskoro večer, takže sme už žiadny program nestihli. O to viac sme sa tešili na ďalší deň, kedy sme mali v pláne celodenný výšľap – po žltej na Chopok, ďalej pokračovať po červenej na Ďumbier a so zastávkou na chate generála Milana Rastislava Štefánika (lepšie ale zapadnete, keď o nej budete hovoriť ako o Štefáničke) späť do Srdiečka.
V sobotu ráno nás prebudili slnečné lúče, za čo sme boli radi, pretože v predpovedi bola oblačnosť. Hneď sme sa ponáhľali k oknu, pretože večer predtým sme stihli už len šedočierne obrysy kopcov a boli sme zvedaví, ako bude náš výhľad z okna vyzerať za svetla. Ráno sa nám naskytla krásna prírodná šou. Kopce sa zazelenali a koruny stromov osvietilo ranné slnko.
Pred túrou bolo potrebné doplniť energiu, takže bohaté hotelové raňajky nám prišli určite vhod. My sme sa ako tradične nafutrovali vajíčkami a čerstvým pečivom. Široká ponuka nám ale nedala a zvládli sme aj sladké s ovocnou bodkou.
Z Chopku na Ďumbier
Ako som už písala, na túru sme sa vydali po žltej, ktorá začínala hneď pri hoteli. Aby som bola presná, tak po pravej strane od zjazdovky sa vchádza do lesa a potom už len pozvoľna stúpate smerom nahor. Vlastne to snáď ani nemožno minúť, pretože žlté značky na stromoch boli veľké takmer ako moja hlava.
Ani nie po 2 kilometroch máte možnosť sa vydýchať na chate Kosodrevina. Ak ale nie ste fanúšikmi pešej turistiky, využite lístok na lanovku. Ten máte na každý deň pobytu v cene. Tí, ktorí si ale výšlap užívajú rovnako ako my, budú pokračovať ďalej až na Chopok, tretí najvyšší vrchol Nízkych Tatier.
Na kopci nás privítali oblaky, ktoré sa pomalým krokom pohybovali po hrebeni. Držali sa ale len v jednej časti a výhľad do údolia sme tak mali voľný. A výhľad to bol vskutku krásny. Južná strana je totiž na rozdiel od strany severnej oveľa viac zalesnená. Sever je o niečo komerčnejší a výstavby najrôznejších komplexov tam urobili svoje. Dúfajme, že juhu sa podarí uchrániť si svoje bohatstvo a jedinečnú atmosféru aj naďalej.
Potom, čo sme víťazoslávne stáli na vrchole Chopka, sme bežali do Kamennej chaty. Pretože sme po raňajkách ešte stále neboli hladní, dali sme si len malé pivo na osvieženie a pokračovali ďalej po červenej smer Ďumbier. Trasa medzi týmito dvoma velikánmi je príjemná. Už nás nečakalo žiadne veľké stúpanie, pohybovali sme sa len po hrebeni.
Na pobytu sme boli na začiatku júla a na trase medzi Chopkom a Ďumbierom sa už hemžilo o niečo viac ľudí. Nemôžeme ale povedať, že by nám to prekážalo. Cesta bola akurát široká pre nás všetkých.
Ďumbier je s výškou 2043 m najvyšším bodom Nízkych Tatier. Z červenej bolo potrebné k nemu odbočiť a opäť sa potom vrátiť na cestu, po ktorej sme pokračovali až na Štefáničku. Už pred chatou nás privítala vôňa kotlíkového gulášu, tak sme si hneď dva objednali.
Od chaty sme už len schádzali z kopca dole po zelenej a pozerali na Srdiečko. Hotel je skutočne srdcom údolia, o čom sme sa presvedčili po dnešnej ceste. Po celú dobu, čo sme kráčali po hrebeni, na nás zospodu dávala pozor. Cestou sme míňali odbočku k Jaskyni mŕtvych netopierov, kam sme sa chystali ďalší deň dopoludnia. Trasa končí pri chate Trangoška, od ktorej to už bolo len skok do Srdiečka.
Parná, fínská aj infrasauna
Nie sme síce veľkí fanúšikovia wellness, ale keď sme pri večeri odtrhli oči od vynikajúce kôprovky a zahliadli vírivku na terase hotela, nemusel nás nikto dlho prehovárať a išli sme ju hneď vyskúšať.
Wellness centrum nás skutočne prekvapilo. Vo vnútornej časti sa nachádzajú 3 druhy sáun – parná, fínska a infrasauna, ďalej je tu oddychová miestnosť a sprchy na ochladenie. Vďaka jemnému osvetlenie a oparu, do ktorého bol celý priestor zahalený, poskytovalo wellness centrum dostatok súkromia. Atmosféru potom dotvárala meditačná hudba a vôňa z aromatickej lampy. Pokiaľ ale človek neholduje saunovaniu, môže si odpočinúť v jednej z dvoch víriviek na vonkajšej terase.
Zážitok, na ktorý len tak nezabudnete
V nedeľu sme mali na programe len Jaskyňu mŕtvych netopierov. Tam je potrebné sa dopredu objednať a tiež počítať s tým, že od chaty Trangoška vám výstup k jaskyni zaberie ešte takých 50 minút chôdze. Určite to ale za trochu námahy stojí.
Jaskyňa patrí medzi najrozsiahlejšie a najvýznamnejšie vysokohorské jaskyne na Slovensku. Ako jediná vysokohorská jaskyňa je sprístupnená speleologickou vodcovskú službou. Celý podzemný labyrint je pretkaný množstvom chodieb v doposiaľ známych 14 poschodiach. Prečo dostala jaskyňa svoj názov, by ste asi ľahko odvodili. Zaujímavosťou totiž je, že sa tu našlo celkom veľké množstvo netopierích kostier, ale popri nich tu uvidíte napríklad aj zvyšky kún, kôz, hlodavcov či medveďa.
Budete si môcť vybrať z troch prehliadkových trás – A, B a C. Trasa A je základnou exkurziou po osvetlenej ceste a je vhodná pre deti od 8 rokov, avšak aj napriek tomu je oproti iným bežne sprístupneným jaskyniam náročnejšia. Pri trasách B a C sa jedná o speleotrekingy, ktoré už vyžadujú skúsenosť s pohybom vo vysokohorskom teréne a ovládanie základných lezeckých návykov. Obe trasy sa vyznačujú exponovanými miestami vyžadujúcimi istenie. Je to odporúčané fyzicky zdatnejším osobám starším ako 18 rokov.
My s lezením máme drobné skúsenosti, ale povedali sme si, že než aby sme si niečo dokazovali a zdržiavali tak zvyšok skupiny, vyskúšame trasu A a uvidíme, čo to prinesie. No a prinieslo to ohromný zážitok. Zážitok tak veľký, že sme išli ešte skúsiť aj trasu B.
Áčko je naozaj bezpečnou cestou, kedy sa pohybujete viacmenej na jednom z turisticky sprístupnenom poschodí. Je tu vyžadované istenie, ale je to len z dôvodu bezpečnosti. Na béčku už to tak jednoduché nebolo. Dostali sme kombinézy, istenie, helmy s čelovkami a mohli sme sa vydať na prieskum jaskýň. Bolo to niečo neskutočné. Asi ďalšiu hodinu a pol k tomu sme spolu so sprievodcom prechádzali naprieč jaskyňou. Stúpali sme po rebríkoch, preťahovali sa štrbinami a dokonca sme na konci zhasli čelovky a vyskúšali si aj jaskynnú tmu. Na stránkach jaskyne je napísané, že ide o zážitok, na ktorý len tak ľahko nezabudnete, a môžeme potvrdiť, že to do bodky platí. Až pôjdeme nabudúce okolo, budeme sa tešiť na zdolanie poslednej výzvy – trasy C.
Až pôjdete okolo aj vy, prosím, zastavte sa tu a doprajte si tento zážitok. Svojim vstupným prispievate na udržiavanie prehliadkových trás, výskum, objavovanie a sprístupňovanie neprebádaných častí jaskyne. Jaskyniarov a ďalších ľudí, ktorí sa tam tomu venujú, nie je veľa. Niet sa vlastne ani čomu čudovať, je to fyzicky veľmi náročná a nebezpečná práca. Všetci, s ktorými sme sa tam ale stretli, sú plní optimizmu a nápadov na zlepšovanie a sprístupňovanie ďalších častí, aj keď si uvedomujú, že tieto vízie sú otázkou mnohokrát aj ďalekej budúcnosti. Držme im päste a prispejme aspoň tým minimom vo forme vstupného, tá partia nadšencov si to naozaj zaslúži!
V Nízkych Tatrách sme za jeden víkend objavili toľko srdečnosti, že na ňu budeme ešte dlho spomínať.POBYTY V HOTELI SRDIEČKO
Zdroj informácií o Jaskyni mŕtvych netopierov: https://jmn.sk/
Autor fotografií: Filip Benček
Pôvodný text vznikol pre český blog Pelipecky.cz.
