Chcel len napísať mame, ako sa má. Dnes má jeden z najúspešnejších blogov na Slovensku (rozhovor)
Síce mu koronavírus zrušil plány na celý rok a pripravil o balík peňazí, cestovať chce aj tento rok a v januári sa plánuje opäť vrátiť do Južnej Ameriky. Milan Bardún a.k.a. Milan Bez Mapy nám porozprával o svojich začiatkoch, o krajine ktorú precestoval krížom-krážom, odhalil prečo ho Juhovýchodná Ázia už viac nezaujíma, prečo má vytetované bratislavské letisko a tiež načrtol plány do budúcna. Prečítajte si ďalší rozhovor zo seriálu Slovenskí cestovatelia.
Blog Bez Mapy bol jeden z prvých cestovateľských blogov na Slovensku a Milanov instagramový profil pozná už takmer každý cestovateľ na Slovensku. Kedy si sa rozhodol prvýkrát napísať o svojej ceste? Ako vyzerala prvá cesta Milana? Bola fakt bez mapy? 🙂
Blog som založil v roku 2013, keď som bol na Erazme v Estónsku. Ono to v podstate bola úplna náhoda 🙂 Ja som tam študoval záhradnú architektúru a bol taký trend, že všetci chodili na Erazmus do Španielska, do Talianska, do Viedne, do takých tých typických letných destinácii a ja som sa rozhodol ísť „do zimy“ resp. na sever. Bolo to asi preto, že vždy ma bavilo robiť veci inak ako ostatní.
Všetci sa ma pýtali ako vyzerá to Estónsko, nevedeli si predstaviť pod tým názvom nič – lebo povedzme si pravdu, nie je to destinácia, kam by sa ročne hrnuli tisíce Slovákov. A ja som napísal jeden článok po troch mesiacoch v zahraničí (december 2013) o tom, ako ten Erazmus vlastne vyzerá, aké je Estónsko a to mal byť v podstate prvý a posledný článok, mal byť pre moju rodinu a hlavne pre moju mamu – ona bola najviac zvedavá na krajinu.
A tam to začalo. Keď som dopísal ten článok, zistil som, že ma to baví, že ma to teší a že o tom Estónsku viem napísať viac. A tak som sa rozhodol napísať viac takých článkov a dnes musím povedať, že ten blog patrí medzi najčítanejšie na Slovensku. Takže prvá cesta bola asi tak trochu pseudocesta a asi bola aj bez mapy 🙂
Pamätám si moment, keď si si na seba nechal vytetovať dráhu bratislavského letiska. Čo ťa k tomu viedlo? 🙂
Dobrá pamäť Roland :)) Áno, to bol rok 2017 a ja som vtedy mal taký zlomový bod v živote, kedy som sa postavil z tej kancelárskej stoličky, dal som výpoveď v práci a bol to tiež moment, kedy sa môj blog resp. môj koníček zmenil na moju prácu.
Našetril som nejaké peniaze a odletel som jednosmerne na Filipíny. Počítal som s tým, že bude ako bude – minú sa peniaze, vrátim sa domov. Išiel som tam skrátka rozbehnúť svoj blogerský biznis. Napokon som zavítal aj do Austrálie, na Fidži, Havaj a do Juhovýchodnej Ázie. A keď som sa potom vrátil po siedmich mesiacoch do Európy, dostal som nápad – dám si spraviť tetovanie, však som bol mladý :))) a napadlo mi dať si vytetovať dráhy bratislavského letiska – má pre mňa tak trochu symboliku, som rodený Bratislavčan a je to pre mňa znamenie domova, letiska na ktoré sa môžem vždy vrátiť, odkiaľkoľvek zo sveta. Aj keď teraz tam v podstate nič nelieta a asi všetci často lietame z Viedne, ale má to pre mňa takú symboliku skrátka.
Viem, že si počas svojho blogovania navštívil už veľmi veľa krajín. Na ktorú najradšej spomínaš? Vieš prípadne vybrať jednu z každého kontinentu?
Úplne, že TOPKA je pre mňa Argentína. Je to posledná krajina, ktorú som pred koronou navštívil. Strávil som tam celý január, precestoval som celú Argentínu a bolo to veľmi vyčerpávajúce – zo severu na juh je to približne rovnaká vzdialenosť ako z Bratislavy do Dubaja. Takže ak mám vybrať jednu krajinu z Južnej Ameriky, určite je to pre mňa Argentína, ktorú odporúčam.
Zo Strednej Ameriky mi najviac k srdcu prirástlo Mexiko. Najmä kvôli jedlu. Zo Severnej Ameriky…. napríklad USA? :)))
Ak sa pozrieme do Európy, mám veľmi rád Španielsko. Milujem tú krajinu a všetko a všetkých, ktorí hovoria po španielsky chcem. A možno ešte Rumunsko, to ma tiež veľmi prekvapilo.
Afriku nemám až tak pochodenú, ale z tých krajín, ktoré som mal možnosť vidieť určite odporúčam Juhoafrickú republiku a Kapské mesto. Očarila ma veľmi vysoká úroveň služieb, reštaurácii, ubytovania a veľmi bezpečne som sa tam cítil.
Možno sa budete čudovať, ale v Ázii nemám svoju obľúbenú krajinu. Mňa celkovo Ázia na cestovanie až tak už neláka. Ja som tam strávil veľmi veľa času a asi som sa touto časťou sveta tak trochu už prejedol, aj keď ázijské jedlo mi veľmi chutí 🙂
Z Austrálie odporúčam vidieť juhovýchodný Wales, čiže ten štát, kde je Sydney 🙂
Akým spôsobom ťa aktuálne zasiahli dôsledky koronavírusu a s ním súvisiaca karanténa?
Ja som mal naplánovaných veľmi veľa ciest a keď som sa vracal po mesiaci domov z Argentíny a pozeral som sa do svojho diára, tak ma až tak mrazilo, že „koľko veľa som si tam toho nasekal“. Množstvo pracovných ciest a tiež veľa súkromných ciest, aj po Slovensku aj po zahraničí, aj do Ázie aj do Južnej Ameriky…. a ono to proste všetko zrazu padlo, zo dňa na deň 🙁 Zrazu bol môj kalendár totálne prázdny.
Tým, že bolo zrušených aj množtvo kampaní, tak som reálne prišiel aj o veľa peňazí v podstate, ale najviac ma así mrzí to, že som nemohol odcestovať do Peru. Mal som tam naplánovanú dvojtýždňovú dovolenku súkromne s mamou, kde sme mali byť v máji.
Ako sa podľa Milana zmení cestovanie? Kedy budeme môcť opäť cestovať?
Ja si myslím, že už od júla sa situácia zmení, už sa mnohé krajiny otvárajú. V rámci Európy to už bude O.K. Čo sa týka cestovania na iné kontinenty, to si netrúfam povedať 🙂
Kúpil som si letenku na december do Helsínk a chcem ísť navštíviť Rovaniemi, dedinku Santa Clausa, takže dúfam, že do decembra už bude cestovanie O.K.
Také to klasické cestovanie, ako sme naň naučení, že idem na týždeň do New Yorku, lebo stojí letenka 200 eur, tak to si myslím, že bude trvať trošku dlhšie.
Už teraz však viem, že v januári sa chcem do Argentíny vrátiť a prejsť zvyšok krajiny, ktorý som nestihol. Takže striehnem na letenky, ale nechcem nad tým príliš premýšľať, lebo neviem, či už tam bude možné cestovať.
Poďme si ešte trošku zaspomínať. Povedz nám o svojom najkrajšom zážitku, ktorý ti prinieslo cestovanie?
Ja si vždy spomeniem na ten moment, keď som išiel vlakom krížom cez Maroko z Casablancy do Marakéša. Bolo to počas Ramadánu, čo je moslimský sviatok a Moslimovia vtedy nemôžu počas dňa (keď sa na nich Alláh pozerá) konzumovať žiadne alkoholické nápoje, fajčiť cigarety, nemôžu mať sex a všetci sú tak trochu podráždení a bol som v údive z toho, ako všetci tí Maročania sledovali hodinky a presne mali vypočítané, kedy zapadne slnko.
Na minútu presne si to odrátali a keď zapadlo, všetká tá ponurá nálada, ktorá bola v tom vlaku sa odrazu zmenila a došiel típek s občerstvením a začal tam predávať ďatle, mandle a chalani tam vyberali rožky a začali nimi ponúkať baby. To bol pre mňa nový a vo svojej podstate kultúrny zážitok. Takže keď slnko zapadlo, všetci zrazu ožili a radovali, sa že si môžu užívať život plnými dúškami.
A naopak najhorší? Bol taký vôbec?
Asi nemám najhorší zážitok, ale keď si napríklad spomeniem na Argentínu, čo bol v podstate vysnívaný trip, tak v západnej časti krajiny, v Bariloche pri hraniciach s Čile je oblasť, kde po skončení vojny emigrovalo niekoľko nacistov. Bolo to z toho dôvodu, že dostávali azyl od vtedajšieho prezidenta, ktorý bol sympatizantom tohto režimu a všade tam koluje konšpiračná teória, ktorá už bola samozrejme vyvrátená, že tam kedysi emigroval aj samotný Hitler.
Existuje tam dom neďaleko Villa La Angostura a ja som sa ho rozhodol navštíviť. Nachádza sa na súkromnom pozemku a v okolí nikto nie je. Je to uprostred lesa, musel som sa tam dostať na vlastnú päsť autobusmi, všade som sa musel dohovoriť po španielsky a samozrejme, že ten dom je opustený, starý. Keď som prišiel, tak som preliezol plot, že si teda idem spraviť fotku pred Hitlerovym domom. Zrazu vyšiel z lesa típek asi s troma pitbulmi a normálne ma začal naháňať a utekať za mnou.
Tak som bežal cez les, psy ma naháňali, nikto nikde a on vyzeral dosť pofidérne, tak si hovorím – Milan, nebuď idiot a nebudeš tu pred niekym utekať. Tak som sa zastavil, pozerám naňho a vravím mu, že si chcem spraviť fotku pri dome a on mi stále opakoval, že toto je súkromný pozemok. Nakoniec sme sa dohodli, dal som mu nejaké peniaze (asi 20 eur) a nechal ma na pokoji. Z rozzúrených pitbulov sa zrazu stali milé šteniatká, ktoré vrteli chvostom a chceli sa hrať. Ale v konečnom dôsledku to nepokladám za zlý zážitok 🙂
Je niečo, čoho sa bojíš pri cestovaní?
Nie.
Ako cestujete najradšej? Osamote alebo v spoločnosti?
Najviac mi vyhovuje cestovanie osamote, lebo si plánujem také dlhšie výlety a väčšina mojich známych sú normálne pracujúci ľudia, takže ísť na mesiac do Argentíny asi nie je možné pre bežného zamestnanca. Takže som sa naučil chodiť sám. Ale mám samozrejme aj miesta, ktoré rád navštevujem v spoločnosti dvoch alebo troch – napríklad New York.
Čo vás vie najviac nahnevať pri cestovaní?
Neohľaduplnosť ľudí voči sebe, či už sú to lokálni ľudia alebo turisti.
Aké krajiny máš ešte na svojom bucket liste?
Grónsko, veľmi by som chcel ísť do Grónska. Dostať sa tam letecky je pomerne drahá záležitosť. Letenky často stoja toľko čo do Austrálie. Našiel som si nejaké lacnejšie alternatívy z Islandu, ale ešte chvíľu počkám, či nepríde niečo lacnejšie.
Odporúčame ti ďalšie rozhovory z cyklu Slovenskí cestovatelia:
